Angličania majú jedno príslovie, ktoré hovorí: – Raňajky zjedz sám, o obed sa podeľ s priateľom a večeru daruj svojmu nepriateľovi. Toto príslovie v podstate vyjadruje súčasné názory na stravovacie návyky a bezpochyby by s ním súhlasil každý dietológ.
V starozmluvnom Izraeli (aj v krajinách celého Blízkeho východu) to ale bolo presne opačne. Starí Izraelci jedli obyčajne iba dva razy za deň, ak nepočítame ľahučké raňajky, skladajúce sa iba z niekoľkých olív alebo iného ovocia. Sýto jesť hneď zrána sa považovalo za zvrátenosť (Kaz 10, 16). Prvé denné jedlo (chlieb, ovocie, mlieko) sa jedlo až okolo poludnia, kedy slnečná žiara nútila k odpočinku od práce (Rút 2, 14). Ale aj toto jedlo bolo ľahké (chlieb namočený v ľahkom víne, alebo chlieb s kúskom ryby – J 21, 13). Iba mimoriadni hostia, ktorých bolo potrebné si uctiť, dostávali aj napoludnie mäso a víno (1M 43, 16). Až večer, po západe slnka, keď sa dokončila práca na poli, sa zasadalo k hlavnému jedlu, ktorým bola večera (L 17, 7-8). Toto zloženie denných jedál bolo, a zrejme je aj v súčasnosti, spôsobené inými geografickými podmienkami a priebehom teploty behom dňa.
V predpotopnej dobe bola potrava výhradne rastlinná (1M 1, 29). Až po potope bolo dovolené jesť aj zvieratá, ale s podmienkou, že z nich bude odstránená krv (1M 9, 4). Strava priemerného Izraelca bola tiež takmer výhradne rastlinná. Iba pri rodinných slávnostiach, pri vzácnej návšteve (1M 18, 7) a samozrejme pri obetných hostinách vo svätyni sa konzumovalo aj mäso. Základom stravy bolo obilie (najmä pšenica a jačmeň). Zrno sa jedlo priamo bez akejkoľvek úpravy alebo upražené. Obilie sa tiež mlelo na múku, z ktorej sa piekol chlieb a iné pečivo. Ďalšími potravinami boli strukoviny, zelenina a samozrejme ovocie. Za božskú stravu sa pokladal med domácich aj divokých včiel. Podrobnejšie sme jednotlivé plodiny spomenuli v botanickom exkurze – viď Trenčiansky Evanjelik 1/2013.
Jedlo malo v starozmluvnej dobe veľmi často kultický význam. Zahajovalo sa (1S 9, 13) aj končilo (5M 8, 10) modlitbou. Jesť s niekým znamenalo najužšie spoločenstvo (1S 9,19), obetné hody znamenali spoločenstvo s božstvom. Preto bolo zakázané uzatvárať zmluvy s pohanmi, lebo to predpokladalo zapojenie sa do kultického spoločenstva s ich božstvami (2M 34, 15). Zmluva s Bohom sa uzatvárala obetou a stolovaním (2M 24,1-11). Časť dobytka sa spálila pre Hospodina (3M 1, 1), v niektorých prípadoch (podľa druhu obeti) zvyšok zjedli buď samotní kňazi alebo kňazi spolu s obetujúcimi. Pretože jedlo malo kultický význam, museli sa zachovávať určité predpisy, ktoré sa týkali predovšetkým delenia pokrmov na čisté a nečisté (toto delenie sme spomínali v zoologickom exkurze – viď Trenčiansky Evanjelik 1/2010), ale tiež umývania rúk, pôstu atď.
Kultické (alebo rituálne) predpisy sa v židovstve zachovali až do dnešných čias. Tradícia ich v mnohých prípadoch rozšírila a spresnila. Nájsť ich môžeme v Talmude, ktorý je židovským nábožensko-právnym kódexom. Jedná sa v podstate o súbor výkladov k Starej zmluve, najmä k Tóre (Desatoru Božích prikázaní). Tieto predpisy určovali, a dodnes určujú kóšerný ráz židovskej kuchyne (kóšer znamená v hebrejčine zodpovedný, ale aj vhodný či schopný). Kóšerné predpisy obsahujú opäť delenie zvierat a ich mäsa na čisté a nečisté. Pre dokumentáciu toho, ako neskoršia tradícia niektoré nariadenia upresňovala, uvediem jeden príklad: 5. kniha Mojžišova uvádza medzi „čistými“ zvieratami aj niektoré voľne žijúce zvieratá (jeleň, gazela, srnec a ďalšie – 5M 14, 5). Podľa Talmudu sa zo srnčej a jelenej zveri smie jesť iba jej predná časť.
Nariadenia týkajúce sa zákazu požívania krvi predpisujú, že zabíjanie aj spracovávanie mäsa pre potreby kóšernej kuchyne musí robiť židovský mäsiar – šochet. Každý kus rozporcovaného mäsa musí byť označený šochetovou pečiatkou. V súčasnosti je takmer nemožné získať kóšerné mäso, preto je treba postarať sa pri jeho príprave o akúsi dodatočnú náhradu: starostlivo ho máčať a dôkladne poumývať.
Tradícia ďalej prikazuje dôsledné oddeľovanie niektorých surovín, predovšetkým mliečnych produktov a mäsa. Pravdepodobný pôvod tohto nariadenia nachádzame v 2. knihe Mojžišovej (23, 19 a 34, 26), ale aj v 5. knihe Mojžišovej (14, 21). Vo všetkých týchto prípadoch sa hovorí: „Nevar kozľa v mlieku jeho matky!“ Talmud povoľuje jesť mliečne jedlá po mäsitých až po uplynutí šiestich hodín. Obrátené poradie je povolené iba s podmienkou, že stolovník si medzi týmito jedlami vypláchne ústa a zahryzne kúsok chleba. Ad absurdum tento predpis priviedlo nariadenie používať dve sady kuchynského riadu. Nie každá gazdinka si dve súpravy riadu mohla dovoliť, a preto bola umožnená aj výnimka – dôkladné poumývanie a preliatie riadu vriacou vodou.
V kóšernej kuchyni sa používajú aj neutrálne suroviny nazývané parve (zelenina, ovocie, múka, vajcia, cukor), ktoré sa môžu konzumovať zároveň s mäsom i mliečnymi produktmi.
Väčšina jedál má symbolický a sviatočný ráz: kosť pečeného jahňaťa symbolizuje obety Bohu, vajce predstavuje symbol života, chren príchuť egyptskej nevôle. Niektoré jedlá majú pripomínať murársku maltu, ktorú používali židovskí otroci na egyptských stavbách. V ustanovení sviatku paschy (2M 12, 8.11) sa hovorí: „… s nekvaseným chlebom a horkými bylinami nech ho jedia … Bedrá majte podpásané, obuv na nohách a palice v rukách; s chvatom ho budete jesť; je to pascha Hospodinova.“
Tieto nariadenia symbolizujú utrpenie v Egypte (horké byliny) a chvat pri úteku z neho (nekvasený chlieb, lebo nebol čas na prípravu kvaseného cesta; obuv, palice). Tento nekvasený chlieb je súčasťou mnohých jedál (aj rozdrvený ako naša strúhanka). Poznáme ho pod názvom maces. V neskoršom židovstve musel byť aj on pripravený z kulticky čistej múky (tzv. jomtivik múka – osvedčenie o jej kultickej čistote potvrdzoval rabín svojou pečiatkou). Keď sa Jákob vracal k svojmu bratovi Ézavovi, zápasil pri brode cez potok Jabbok s Bohom (1M 32,29) až do východu rannej zory. Pri tomto zápase dostal Jákob nové meno – Izrael (ten, ktorý bojuje s Bohom) a utrpel tiež zranenie na bedrovom kĺbe. Od tých čias nejedia Izraelci šľachy z bedrového kĺbu, lebo Boh túto šľachu Jákobovi poranil (1M 32,33).
Originálne a zvláštne sú jedlá, ktoré Židia jedávajú cez sabat. Počas neho nie je dovolené vykonávať nijakú prácu, teda ani pripravovať jedlá a zakladať oheň v sporáku. Preto sa jedlo musí starostlivo pripraviť vopred. Najznámejším sabatovým jedlom je šolet. Na záver jeden recept pre prípravu šoletu s cícerom (pre 8 až 10 osôb).
Suroviny: 1 kg hovädzieho mäsa z rebier, 250 g pliecka, 500 g cícera alebo fazule, 250 g ryže, 2 kg stredne veľkých zemiakov, 1 teľacia nožička, 10 natvrdo uvarených vajec, 1 pohár olivového oleja, 1 hlávka cesnaku, 1 balíček šafranu. Na plnku: 250 g mletého mäsa, 100 g loja, 1 pohár strúhaných macesov (alebo strúhanky), 1⁄2 lyžičky strúhaného muškátového orecha, 1 lyžička škorice, 2 lyžice olivového oleja, 2 vajcia, petržlenová vňať, soľ, mleté čierne korenie.
Postup: Cícer alebo fazuľu preberieme, opláchneme a namočíme na noc do studenej vody. Na druhý deň scedíme, prepláchneme a vysypeme na pekáč. Pridáme soľ, olej, ryžu, šafran a neolúpanú hlávku cesnaku. Na to položíme mäso a teľaciu nožičku preseknutú napoly. Mleté mäso, loj, strúhané macesy, koreniny a posekanú petržlenovú vňať spojíme, dobre premiešame a pridáme vajcia a olej. Sformujeme guľu a zabalíme ju do gázy. Guľu z plnky položíme doprostred hrnca, obložíme zemiakmi a natvrdo uvarenými vajcami. Podľa chuti pridáme soľ, mleté čierne korenie a podlejeme vodou. Pekáč so šoletom vložíme do vyhriatej rúry a pečieme 3 až 4 hodiny pri teplote 180°C. Jedlo bude lepšie, ak ho budeme piecť cez noc pri teplote, ktorá neprekročí 120°C.
Upečené mäso aj guľu z macesov rozdelíme na porcie a preložíme na zohriatu misu. Podávame so šalátom, čerstvou zeleninou alebo cviklou, prípadne s kyslými uhorkami.
Šalom alejchem a dobrú chuť!
Ing. Bohdan Krampl
Vyšlo v zborovom časopise ECAV Trenčín – Trenčiansky evanjelik 9.9.2014