Svätý advent
„A toto (čiňte), keďže vidíte príhodnú chvíľu, že vám je už čas prebudiť sa zo sna. Lebo teraz je nám spasenie bližšie, ako keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Ako vo dne, slušne choďme; nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie vo sváre a v závisti. Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a o telo sa nestarajte (tak, aby vznikali v ňom) zlé žiadosti.“ R 13, 11—14
K Izraelskému národu boli od Boha posielaní proroci, ktorí tento národ pripravovali na prijatie Syna Božieho a nášho Pána Ježiša Krista. (L 24, 27) Pretože bránou prijatia Božieho Syna a Jeho kráľovstva je pokánie; preto proroci neohrozene a neúnavne privolávali tomu zlému ľudu: „Navráť sa, Izrael, k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo si padol pre svoju vinu.“ (Oz 14, 1)
Padol, veľmi padol ten ľud, ktorý Boh vyviedol skrze svojho služobníka Mojžiša z egyptskej krajiny a vyslobodil spod jarma faraóna; lebo si žiadal radšej zomrieť v Egytpe pri hrncoch mäsa (2M 16, 3) Zhrešil, veľmi zhrešil ten národ, ktorému Boh dal zákon na hore Sinaj, aby bol Jeho ľudom; lebo ľud si sadol, aby jedol a pil, potom vstal, aby sa zabával (2M 32, 6). Spreneverilo sa Hospodinovi aj to pokolenie, ktoré uviedol do zasľúbenej zemi, oplývajúcej medom a mliekom; lebo opäť synovia Izraela konali to, čo je zlé v očiach Hospodinových (Sud 4, 1) a preto bolo namieste volanie proroka: „Navráť sa, Izrael!“
Teraz však stojíme na prahu adventu, obráťme svoj zrak od Izraela na samých seba. Pozrime, či sme neboli aj my účastníkmi mnohého dobrodenia Božieho keď spievame: „Otče dobrý a milý, zo svojej štedrosti: Pokrm nápoj si dával, úspechy sme mali“ (ESP 67 v. 3). Áno aj nám Boh pripravil rozličné veci, keď dal vyrásť chlieb zo zeme, požehnal na zdraví – na dietkach, aj na všelijakých potrebách tohto života, – ale tí, ktorí sme boli tak požehnaní, neboli sme toho hodní.
Zaiste neboli, lebo ak by sme si vo svojom srdci mysleli, že sme boli spravodlivý a iných za nič nemali a nevážili si ich, musíme priznať so žalmistom: „dostihli ma moje viny, takže ich ani prezrieť nemôžem, viac ich je ako vlasov na mojej hlave, aj odvaha ma opustila.“ (Ž 40, 13) A preto i nám platí napomenutie Ozeáša: „Navráť sa, Izrael!“ Obráť sa človeče v túto tichú svätú dobu, v tento vzácny adventný čas, keď ti v ušiach znie hlas volajúci na púšti: „Pripravte Pánovi cestu, vyrovnajte Mu chodníky“ (Mt 3, 3), aby prišiel k tebe Ten, ktorému nie si hoden zohnúť sa a rozviazať remienky na Jeho obuvi (Mt 3, 16), aby zavítal do tvojho srdca Ten Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. (J 1, 29) Áno, je čas prebudiť sa zo sna hriechu, lebo noc pokročila a deň sa priblížil.
A preto hovorme – 1. o tej noci
– 2. o tomto dni
Noc! Či ich už dosť nepominulo a ešte vždy neprichádzajú nové? Či nespievame každodenne: „Noc je predo dvermi, tma stelie sa po zemi“ (ESP 428)? Iste, každý večer tak máme spievať, ale apoštol Pavel spomína inú noc, keď o nej hovorí, že pominula; noc, ktorú tento svet nemohol zahnať žiadnym svetlom. – A v dnešnom svete máme zaiste dokonalejšie svetlá, ale ani elektrina nám nie je nič platná v tej tme – a na odstránenie ani ľudská múdrosť proti nej nie je dostatočná, ako to stojí napísané: „Múdrosť tohto sveta je bláznovstvom pred Bohom.“ (1Kor 3, 19) Lebo tá noc trvala i za svetla, od pádu prvého človeka až do povstania tohto druhého človeka, ktorým je sám Pán z neba (1Kor 15, 47)
Nuž a aká to bola noc poznáme z listu apoštola Pavla do Ríma 1, 21: „hoci poznali Boha neoslavovali Ho ako Boha, ani neďakovali Mu, ale v mudrovaní upadli do prevrátenosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo.“ Zatemnené, prenáramne zatemnené bolo ich srdce a podľa neho i ich myslenie, hovorenie i konanie, lebo „zameniac slávu nepominuteľného Boha za podobnosť obrazu pominuteľného človeka, vtákov, štvornožcov a plazov.“ (R 1, 23) Bola to tmavá noc duše aj ducha, tmavá noc myslenia srdca. Lebo pokiaľ pobýval Mojžiš na hore Sinaj, obrátili sa izraeliti na Árona a povedali: „urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami“ a Áron poslúchol, vzal všetky zlaté náušnice a dal ich do formy a ulial z nich zlaté teľa. I riekli: „toto sú tvoji bohovia, Izrael, ktorí ťa vyviedli z Egypta“ (2M 32, 1–4) – A tiež aj tie rozumy, končatiny a údy hriešny človek prevrátil a vydal v skutky najväčšej temnosti, lebo sa oddával v ohavné žiadosti (R 1, 26–27). Tak robili Sodomčania (1M 19, 5), s takou žiadosťou boli naplnení muži v Gibey (Sud 19, 22). No a čo možno povedať o myslení a mienení srdca Kaina, Jozefových bratov, Saula, Absolóna a Atalje, ktorá vyhubila všetko kráľovské potomstvo (2Kr 11, 1), aby sme nezabudli na zlé príklady iných?
Bola to veľká tma toho človeka, ktorého Boh na svoj obraz stvoril, – tma, ktorú ani záblesk Hospodinových slov skrz ústa prorokov nemohli dostatočne osvietiť, ako to vyznáva prorok Izaiáš: „Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo; nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo.“ (Iz 9, 1).
A táto noc trvá až dodnes tam, kde prebýva nevera, modloslužba, čarovanie a kde sú zjavné skutky tela (G 5, 19), lebo zaiste každý, kto zle činí, nenávidí svetlo a nejde k svetlu (J 3, 20).
My ale vidiac takýto príhodný čas, ktorým je doba adventu, je pre nás časom prebudiť sa zo sna a odvrhnúť skutky temnosti, lebo kto tak neučiní, nebude dedičom kráľovstva Božieho (G 5, 21); ešte je čas, lebo sa tento deň priblížil a preto prehovorme aj
2. o tomto dni;
Keď vychádza slnko, vieme že sa blíži deň a raduje sa každé stvorenie. Avšak, čo je naše zemské slnko proti tomu nebeskému Svetlu? Tak ako každý deň vychádza – tak aj zapadá a nad hrobom spievame: „Tento svet opúšťam, Krista sa nespúšťam. Mesiaca, slnka jas zastrel mi smrti mráz“ (EF146 v.4) – ale o tomto Svetle čítame v ev. Jána 8, 12: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ Toto svetlo je ten odblesk slávy a obraz Božej osoby (Žid 1, 3), ktorý osvieti i ten najtmavší hrob, lebo kto verí v Syna, má večný život (J 3, 36) – o slnku čítame v Mt 24, 29, že pri príchode Syna človeka sa zatmie a mesiac nevydá svoje svetlo, a hviezdy budú padať z neba; o tomto svetle, ktoré je sám Syn Boží a náš Pán, Ježiš Kristus čítame v liste Židom 13, 8 je rovnaký „včera i dnes ten istý i na veky vekov.“
Ježiš Kristus je to Svetlo, ktoré zaháňa tmy bludu a hriechu, lebo Jeho nikto neobviní z hriechu (J 8, 46), On prišiel súdiť na tento svet, aby tí, ktorí nevidia videli a tí ktorí vidia aby boli slepí (J 9, 39), lebo každý kto svoj hriech oplakáva a činí pokánie bude osvietený svetlom Jeho spravodlivosti ako bol onen publikán; a každý kto je Jemu neverný neuzrie život (J 3, 36) a tak ani svetlo spravodlivosti Božej, nedosiahne odpustenie hriechov, ako ho nedosiahol onen farizej (L 18, 14) Buď tak osvietený svetlom viery a spravodlivosti ako publikán, colník Matúš, keď na pozvanie Ježiša vstal a šiel za Ním (Mt 9, 9) tak bol osvietený farizej Saul, keď na hlas Pána: Saul, Saul prečo ma prenasleduješ? (Sk 9, 4) opustil krvilačnosť, išiel do Damasku a stal sa Jeho služobníkom. – A tak aj my nábožní kresťania! Sme synovia dňa, buďme triezvi, oblečení do pancieru viery a lásky a prilby nádeje na spasenie (1 Tes 5, 8).
Pokoj vám!!