Ako dietky svetla žite!
Na mieste tomto
si s nami, Pane náš,
učíš nás, tíšiš, i požehnávaš.
Ach, nalej v srdcia
dnes viery, nádeje –
jak aj to miesto
nám všetkým drahé, milé a sväté je! Amen ( M.R.)
Ef 5, 8. – 20:
„ Veď ste boli kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Pánu, ako dietky svetla žite. (9) Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde; (10) skúmajte, čo je milé Pánu, (11) a nezúčastňujte sa v neplodných skutkoch tmy, radšej ich kárajte. (12) Lebo je hanba i len hovoriť o tom,čo páchajú v skrytosti. (13) Všetko, čo svetlo odhaľuje, stáva sa zjavným, (14) lebo všetko, čo sa stáva zjavným, je svetlo. Preto hovorí: Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych, a zaskvie sa ti Kristus. (15) Prísne teda dbajte, ako obcujte, nie ako nemúdri, ale ako múdri. (16) Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. (17) Preto nebuďte nerozumní, ale rozumejte, čo je vôľa Pánova. (18) A neopíjajte sa vínom, v ktorom je rozpustilosť, ale naplnení buďte Duchom. (19) Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom. (20) Dobrorečte stáôe za všetko Bohu a Otcu v mene nášho Pána Ježiša Krista.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Keďže sme ešte nestratili historickú pamäť, slávime dnes s vďakou oproti Pánu Bohu pamiatku posvätenia cirkevných budov na Podbranči. Už púha ľudská zvedavosť nám môže klásť na jazyk otázku: Odkedy sa deje tu na Podbranči, v dcérocirkvi sobotištského cirkevného zboru? Čo bolo na počiatku tejto tradície, ktorú dnes mnohí nazývajú jednoducho- hody?
Odpoveď je nasledovná: V roku 1905 si tunajšia dcérocirkev postavila zvonicu. Neskôr, v roku 1928 si zadovážila dva zvony, z ktorých jeden bol darom brata Jána Jankovýcha. Ich slávnostná posviacka bola v 13.nedeľu po Svätej Trojici (1928). Postavené a posvätené tu boli aj dve cirkevné školy. To je základ tradície svätiť pamiatku posvätenia cirkevných budov na Podbranči. Zvon v zvonici na Podzámku bol zadovážený z milodarov cirkevníkov z Ameriky.
Pokiaľ ide o význam samotných zvonov, mohli by sme ho vyjadriť slovami z nápisu na jednom zvone vo fílii v Rovensku, kde je takýto verš:
„Živých si zvolávam k modlitbám a bdení,
mŕtvych si sprevádzam k dočasnému snení,
Ospalých prebúdzam ku práci a boji,
ostatných posielam večierkom k pokoji.
Hlas môj láska živá, srdce viera pevná,
zvuk môj nádej zvučná, Bohu chvála večná !“
Bohu chvála večná – tak môžeme a chceme vyznať aj my dnes v tomto našom zhromaždení, pri spomienke na dielo otcov vo viere a pri uvedomení si toho, koľko Božích darov a milosti prijali prostredníctvom týchto zvonov na službách Božích naši predkovia, ale aj my všetci.
Pamiatka posvätenia zvonice a cirkevnej školy, ktorá slúžila aj ako bohoslužobné miesto nás vedie k hľadaniu odpovede na otázku o pravek bohoslužbe, o jej zmysle a význame. Keď k naším spomienkam na zvonice pripojíme spomienku na posvätenie prvej cirkevnej školy na Podbranči, ktorú vykonal senior Ján Leška dňa 4.novembra 1883 a posvätenie novej cirkevnej školy v roku 1944, boli obe posviacky, ale aj ich ďalšia služba spojená so službou slova Božieho.
Práve toto slovo, ktorého pôvodcom je živý Pán Boh, je podstatou každej pravej bohoslužby. N službách Božích nám vždy slúži Ten, ktorý vzal na seba podobu služobníka, ktorý opustil nebeskú slávu a stal sa vo všetkom podobný, okrem hriechu, pravý Boh a človek v Ježišovi Kristovi. Jeho služba je službou vedúcou k životu večnému. Nie je to služba k súdu a k smrti, ale naopak, služby vyslobodenia z moci smrti, hriechu a diabla. Všetko, čo Pán Boh v Ježišovi Kristovi pre nás vykonal nesie pečať Jeho lásky a milosti,dobroty a spásy. Evanjelium to vyjadruje jasne slovami: „ Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil“.
Ježišovo dielo záchrany je už hotové, vykonané a dokonané na Golgote. Pán Boh nemení svoje rozhodnutie, ani neľutuje dar milosti, aj keď nás je to vždy prekvapujúce zistenie, že práve taký biedy a slabý tvor, ako je človek Pán Boh miluje a že tak draho zaň „zaplatil“, aby nás vytrhol z moci smrti a zániku. „Tak veľkú milosť mi Boh preukázal, ó, kto tú milosť v dostač vysloví“ – výstižne napísal v básni: Som dieťa Božie Martin Braxatoris. Pán chce, aby sme boli a zostali „Jeho vlastní, žili pod Ním v Jeho kráľovstve v ustavičnej nevinnosti, svätosti a blaženosti, rovnako ako on vstal z mŕtvych aj my sme žili naveky“. S Martin Lutherom vyznávame: To je iste verná pravda.
Odstúpiť od tejto pravdy by znamenalo nielen odsúdiť a nanovo Krista ukrižovať, ale znamenalo by to skutočné odlúčenie od základu života, od „svetla, ktoré stále svieti v tme“. Toto si uvedomovali aj naši predkovia veľmi jasne a preto tak radostne dokázali oslavovať Pána Boha a dobrorečiť Jeho menu svätému. Ten istý dôvod na radosť dnes, v tejto časnosti máme aj my.
Bratia a sestry v Pánovi!
Apoštolské slovo nám hovorí o základnom dôvode kresťanskej radosti, oslavy mena Božieho a stálom dobrorečení za všetkto Bohu a Otcu v mene nášho Pána Ježiša Krista. „Veď boli ste kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Pánu“. Zmenu hriešneho človeka, ktorý žil a žije aj dnes v tme hriechu na „svetlo v Pánu“ pôsobí spasiteľná viera v Krista Pána.
Ako je to s nami? Musíme priznať, že mnohí pod vplyvom tlaku ateizmu a vyše štyridsaťročnom „masírovaní“ hláv a sŕdc, dostali akoby „pod kožu“ myslenie, že kresťan je tmár, beznádejne zaostalý človek. „Tmárstvo“ -také bolo bežné a časté označovanie kresťanského náboženstva a viery v Pána Boha. Dnes počujeme, že je to v priamom protiklade k svedectvu Písma a apoštolského slova. Sme slobodní ľudia a môžeme sa dnes právom pýtať: Kde je teda skutočná pravda, alebo kto má pravdu pri tomto označení?
Majú pravdu ideológovia marxizmu-leninizmu a ich pohrobkovia, ktorí nám pred štyridsiatimi tromi rokmi na tankoch priniesli záchranu tzv,.socialistického neba? Majú pravdu tí ich nasledovníci, ktorí sa následne stali tvorcami dvadsaťjeden ročnej „normalizácie“, ktorej výsledkom bolo, že nenormálne sa stalo normálnym? Nehovorili by sme o tom, keby pozostatky tejto „normalizácie“ nezostávali v mysliach, hlavách a možno aj v srdciach mnohých našich evanjelických rodín a jednotlivcov.
Apoštolské slovo nám pripomína, že jedným kritériom pravdy je aj skutočný život, životná prax a prejavovanie sa človeka ako žije vo vzťahu k blížnym, v službe blížnym a svetu. Mravný a morálny život je dobrým ovocím viery. Na druhej strane, aj nevera a pohŕdanie svetlom slova Božieho má a prináša svoje ovocie. Pre veriaceho človeka preto platí slovo apoštola Pavla: „Ako dietky svetla žite. Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde.“ Aby sme správne poznávali a rozhodovali o tom, čo je „dobrota, spravodlivosť a pravda“, je nutné rozmýšľať a konať tak, ako hovorí apoštol:“ skúmajte, čo je milé Pánu“. Vtedy veľmi skoro môžeme sami, ak chceme, objaviť, že to, čo je milé Pánovi ej milé aj ľuďom a tak aj všetkým prospešné a užitočné.
O „skutkoch tmy“ apoštolské slovo hovorí, že “je až hanba hovoriť o tom, čo ich páchajú v skrytosti“. Sú hodné opovrhnutia a odsúdenia. Najčastejšie sú páchané „v skrytosti, v tme a v noci“. Žiaľ, niekedy aj celkom verejne, dokonca aj s nárokom na obdiv a úctu.
Apoštolské slovo nás povzbudzuje k tomu, že ich nemáme nielen sami konať, ale ani obdivovať tých, ktorí tak žijú a konajú, ktorých svet niekedy označuje za „celebrity a smotánku“, alebo zvolených predstaviteľov moci, ktorí chcú stáť aj nad zákonom.
„Nezúčastňujte sa v neplodných skutkoch tmy, radšej ich kárajte“.
Do uspaného svedomia ľudí apoštol privoláva: “ Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych, a zaskvie sa ti Kristus“. Svedomie človeka, ktoré je živé a oživované slovom Božím a Kristovým dokáže prijať aj napomenutie a usmernenie vo všeobecnom chaose a marazme sveta: “Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé“.
K zásadným postojom morálky patrí aj kritika a nebezpečenstvo hriechu, ktorý je u nás na Slovensku, a žiaľ aj v našom kraji, často nielen tolerovaný, ale aj označovaný ako „národný“ prejav Slovákov. Je ním stále a všade prítomné opilstvo. Nechceme dnes zoširoka hovoriť o tom, aké vážne následky tento rozšírený hriech má a pôsobí. Neraz sa práve hodová nedeľa spája s týmto rozšírením zlozvykom, ktorý je v skutočnosti „skutkom tmy“.
Kresťanská výchova, ktorá sa diala v cirkevných školách prinášala svoje dobré ovocie všade a iste aj tu na Podbranči. Preto s vďakou môžeme spomínať na kňazov a učiteľov, ktorí tu verne a statočne pôsobili, počnúc od prvého učiteľa, národovca, Pavla Kulíška, Michala Boora, Jána Grečnera a iných.
Bratia a sestry!
Uvedomujeme si, že pravá viera bola vždy spojená aj s vysokou morálkou, službou cirkvi i národu a všetkým blížnym a v spoločnosti pôsobila tak, že viedla k zápasu o spravodlivosť a slobodu pre všetkých. Táto možnosť rastu vo viere sa otvára aj nám. Využívajme čas, ktorý je nám z milosti Božej daný, aby sme chodili vo svetle, ktorým je Božie slovo. Preto: „Naplnení buďte Duchom. Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom“.
Konajme tak, bratia a sestry, nielen v chráme, alebo na službách Božích, ale aj v našich domoch a rodinách. Spev a oslava Božej milosti nech sú trvalým prejavom našej viery, veď vieme, komu sme uverili. Využime všetky možnosti, aby aj naše detí rástli v poznaní pravdy Božieho slova a aby „chodili vo svetle“. Tak budú aj oni, nové generácie ľudu Božieho prinášať ovocie dobrotivosti, spravodlivosti a pravdy.
Blížiaci sa začiatok nového školského roku nech je novým impulzom k dobrorečeniu nášmu nebeskému Otcovi. Využime spoločne čs, ktorý je nám daný k duchovnému rastu vo viere a k šíreniu Kristovho evanjelia. Verme, že dôvodov na radosť máme a budme mať všetci dosť práve vtedy, keď naše deti budú prichádzať ku Kristu, nášmu Pánovi. On nás napokon privedie aj k radosti dokonalej a večnej v nebesiach. Amen
Pamiatka posvätenia cirkevných budov na Podbranči –
– CZ Sobotište – 13.nedeľa po Sv.Trojici 1989 – Ľubomír Batka st.
Kázeň z osobného archívu