Túžba po Bohu a chráme
Tvoj Duch, svätý Bože, je s na každom mieste.
Je s nami aj dnes, keď sa stretávame
ako Tvoj ľud a Tvoje deti tu na Podbranči,
nie síce v chráme, a predsa na mieste pamätnom
a pre túto fíliu významnom. Prichádzame,
aby sme vzývali a chválili Tvoje sväté meno,
preto príjmi, naše nedokonalé pocty.
Na našu túžbu po živote, radosti a večnosti
odpovedz svojím svätým slovom, ktoré chceme
počuť a prijať. Daj nám vidieť a poznať, že si bol
s našimi otcami vo viere a si aj s nami
z pokolenia na pokolenie, dnes, zajtra i naveky.
Popraj nám milosti, aby sme zotrvali v živom
spojení s Tebou, ktorý si Skala vekov a
večne živý Pán pánov a Kráľ kráľov. Amen
Ž 42:
„Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách,
tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!
(3) Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu,
kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?
(4) Slzy sú mojim chlebom vo dne – v noci,
keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?
(5) Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce,
že do Božieho domu v zástupe som chodieval
za hlasitého plesania a vďaky
so svätiacim davom.
(6) Prečo si skleslá, duša moja,
a zmietaš sa vo mne?
Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budme Jemu,
spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.
(7) Moja duša je skleslá vo mne,
preto sa rozpomínam na Teba
z krajiny Jordána a Hermóna, z vrchu Micár.
(8) Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov;
prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny.
(9) Hospodin svoju milosť vo dne posiela,
v noci je pri mne Jeho pesnička,
modlitba k Boh môjho života.
(10) Hovorím Bohu, svojej skale:
Prečo si zabudol na mňa?
Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?
(11) Za smrteľných múk v mojich kostiach
tupia ma moji protivníci
a neprestajne mi hovoria: Kde je Tvoj Boh?
(12) Prečo si skleslá, duša moja,
a zmietaš sa vo mne?
Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu,
spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu! Amen
Po živom Bohu a Božom slove a po spoločenstve
cirkvi Kristovej túžiaci bratia a sestry!
Mnoho ľudí okolo nás považuje nedele, cirkevné sviatky a slávnosti za zbytočnosť, akúsi nadbytočnú záťaž, dokonca za stratu. Za niečo, čo si nemôžu dovoliť, lebo by ich to zdržiavalo v robote, v podnikaní a v hromadení majetku. Neraz, keď prídu výročité sviatky, počujeme hovoriť: „Už aby bolo po tých sviatkoch…“. Je to znak toho, že človek je orientovaný príliš jednostranne, len na veci hmotné. Tak to býva neraz aj so sviatkom Pamiatky posvätenia chrámu, ľudovo nazývaným – hody. Možno je to aj preto, že dnes máme „hody“ nielen každú nedeľu, ale vlastne po celý rok a najväčší problém mnohých je, nie čo nachystať, ale ako schudnúť.
V dávnejších časoch sa ľudia pekne obliekali hlavne v nedeľu a vo sviatok, ako o tom svedčí tradícia ľudových krojov, dnes mnohí mladí ľudia nosia ošúchanú „texasky“ po celý rok a teda aj vo sviatok. Napriek mnohým naplneným túžbam ľudí v rôznych oblastiach telesného života, od jedla počnúc po pekné bývanie, vidíme a všímame si zvláštnu nervozitu, nespokojnosť a odcudzenosť ľudí. Nielen v mestách, v panelákoch, kde je od dverí k dverám suseda sotva pár krokov, ľudia sa o seba nezaujímajú, často nepoznajú ani meno svojich susedov. Na mnohých sídliskách chýba dlhodobo tzv.občianska vybavenosť: obchod, škôlka, škola, pošta atp. Ale až v posledných dvoch-troch rokoch sa začalo nahlas hovoriť aj o tom, že na moderných sídliskách chýba najmä jeden typ domu – totiž dom Boží, čiže kostol. Tisíce ľudí býva ďaleko od chrámu Božieho. Mnohí zabudli, že aj také domy sú a sú aj dôležité. Zvykli sme si, že až donedávna žili deti a mládež, ale aj rodiny vôbec bez chrámu a tak aj bez služieb Božích. Mnohé potreby ľudí sa naplnili, o mnoých sa diskutuje, kedy a ako budú dobudované. Ľudia sa zabudli navzájom pozdraviť, zabudli sa usmievať, a sú voči sebe ľahostajní, s prázdnymi pohľadmi a niekedy dokonca nepriateľsky naladení. Je zrejmé, že niečo ľuďom chýba, po niečom túžia, čo by ich skutočne naplnilo, nasýtilo, upokojilo. Nie je to telesný hlad a predsa to možno nazvať „hladom“ a „hľadaním“.
Možno je to práve hlad, ktorý sa snažíme utíšiť, keď sa sýtime pravých chlebom života, ktorým je slovo Božie. Slovo zvestované v najmä v kostoloch. Prisluhované vo viditeľnej podobe práve na službách Božích v nedele a sviatky.
V 5.storočí žil mladý, veľmi nadaný mladý muž, syn pohana a matky kresťanky. Aj on typickým pohanským spôsobom života. Svoj život, svoje blúdenie i hľadanie opísal v skvelej knižke s názvom: Vyznania. Volal sa Aurelius Augustín. V tridsiatom roku života napokon našiel prameň, ktorý uhasil jeho túžbu. Našiel Bibliu, keď počul a prijal vnútorné oslovenie: Vezmi a čítaj! (Tole-lege!) Tak našiel aj cestu k Bohu a Ježiša, ako Pána a Spasiteľa. Svoje vyznania zhrnul vo vete: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, ó Bože !“
Bratia a sestry!
Toto poznanie poznanie plne súhlasí s tým, ktoré sa ozýva z dnešných úvodných slov 42. Žalmu: “ Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?“
Dušu nevidíme a možno preto na ňu a na jej potreby niekedy zabúdame. Ale smäd duše, túžby duše zostávajú. Je to smäd po pravom živote, po pravej radosti, po nádeji a po láske. Kto a čo ho môže uhasiť?
Dnes spoločne spomíname na vašich predkov tu na Podbranči- Doline žijúcich. Aj oni mali svoje túžby, mali rovnaký smäd duše a snažili sa ho uhasiť a svoje túýby naplniť. Boli časy, keď ich predkovia svoj chrám nemali, ani tu, ani v matkocirkvi. Jediný v širokom okolí bol pre evanjelikov v susednej Prietrži. Päťdesiat rokov ho považovali za svoj a preto chodník do neho nezarastal burinou. Prišiel čas milosti, keď starý artikulárny kostol nahradil kostol tolerančný. Otcovia a dedovia s radosťou podporili jeho stavbu a vyznávali so žalmistom:“ Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom“. Áno, počul som spomínať mnohých na ten niekedy veľký a pestrofarebný zástup stáreže i mládeže cez pole z podbrančských doliniek a vŕškov.
Odchovaní Božím slovom si vaši predkovia stále viac a viac uvedomovali význam vzdelania a potrebu školy pre svoje deti priamo tu, na Podbranč-Doline, aby tunajšie deti mohli lepšie a viac prospievať v známostiach, ale aj v poznaní Ježiša Krista, ktorý volá všetky deti k sebe, aby ich požehnával a posväcoval.
Tak prišlo napokon k stave prvej tunajšej cirkevnej školy – evanjelickej školy z roku 1882-3, aby bola štepnicou tunajšej cirkvi. Otcovia a matky vedeli, že aj v detskej duši je túžba po živom Bohu a hlad a smäd po láske a mnohom ovocí Sucha Svätého.
Na túto školu si preto povolávali vzdelaných učiteľov, aby spolu s duchovným pastierom učili deti a vodili ich na zelené pastvy slova Božieho i k vodám odpočinutia . Takými boli a dokázali sa Pavel Kulíšek, Martin Boor, Ján Grečner a ďalší. Tunajšia škola bola zároveň aj modlitebnicou a tak duchovnou štepnicou, v ktorej vyrastali generácie ľud Božieho. Táto škola čiastočne suplovala teda aj chrám Boží. Nebola to nejaká honosná budova, chýbala tu spočiatku aj zvonica a hlas zvonov, ktoré by zvolávali ľudí k duchovnému rozjímaniu. Predsa však pomáhala pretvárať ľudské srdcia na chrámy Ducha Svätého.
Ak sa teda dnes pýtame, nahlas, alebo sami v sebe: K čomu nás vedie spomienka na posvätenie prvej cirkevnej školy i ďalších posvätených miest určených k oslave Pána Boha, odpovedáme v duchu slov 42.Žalmu:
- k oslave Božích spásonosných skutkov
- k nachádzaniu duchovnej sily a nádeje
- k prijímanie novej Božej milosti
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Je skutočnosťou, že dnes v našej cirkvi máme len málo cirkevných škôl. Najmä v mestách na veľkých sídliskách chýbajú aj kostoly. Ani tu v Podbranči nemáme žiadne miesto, ktoré by slúžilo priamo k duchovnému vzdelávaniu veriacich. Obe pôvodné školy boli cirkevnému zboru zlým zákonom odobrané. Ako základ Pamiatky posvätenia cirkevných budov slúžia nám dnes len dve zvonice- jedna na Podzámku a druhá na Dolnej Doline z roku 1905 s dvomi zvonmi, z ktorých jeden daroval cirkvi dobrodinec, richtár Ján Jankových. Sme aj dnes vďační všetkým, ktorí budovali obe cirkevné školy a zvonice.
Svätíme pamiatku ich posvätenia najmä preto, že nás tieto spomienku vedú ďalej – totiž k oslave Toho, ktorý je Darca všetkých dobrých a dokonalých darov. Sme tu pod nebeskou oblohou vo vedomí, že sme všade pred Božou tvárou a On je vždy s nami a uprostred nás. Tak ako žalmista svedčí, že „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože“ – podobne aj my túžime po spoločenstve s Pánom Bohom. Po tomto spoločenstve túžili naši predkovia a táto túžba je a zostáva aj našou víziou a konečným cieľom nášho života, „uvidieť Pána tvárou v tvár“. To bude konečná odmena pre všetkých, ktorí už dnes sa cítia blahoslavení a snažia o čisté srdce od Pána Boha.
Bratia a sestry, milé deti a mládež!
Možno v tomto prostredí necítime takú slávnostnosť chvíle, ako ju cítili izraelskí pútnici, keď putovali do jeruzalemského chrámu, alebo aj naši predkovia, keď po dlhých storočiach, konečne mohli budovať posvätné, pre spoločenstvo s Pánom Bohom oddelené miesta, kostoly alebo cirkevné školy. Možno majú niektorí stále skôr pocity akéhosi porazenectva, alebo opustenosti Pánom Bohom. Niektorí sa „naučili“ týmito miestami pohŕdať, ako malichernými, iní si myslia, že evanjelickej cirkvi nepatria a nemajú pocit, že by mali byť cirkevnému zboru vrátené.
Sú však mnohí, ktorí túžia po udržiavaní spoločenstva s Pánom Bohom a podobne ako žalmista, ktorý videl chrám ako stánok prebývania Pána, prosia: “ Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár“. O tom, že aj on s mnohými vernými v Izraeli poznal a prežíval pohŕdanie jeho vierou svedčia ďalšie slová modlitby: “ Slzy sú mojím chlebom vo dne – v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?“.
Iste aj my všetci poznáme takúto, alebo podobné otázky plné irónie a zloby: „Kde je tvoj Boh?“. Povzbudením a usmernením je aj pre nás ďalšie slovo žalmistu:“ Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom. Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj na Boha lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu“.
Takto a podobne spomínajú mnohí na rozprávanie a svedectvá otcov a matiek i tu na Podbranči, keď sa rozpomínajú na zástup veriacich, ktorý sa belel ako vlniaca sa stuha cestou do Sobotišťa.
Mnohí mali v kostole rodinné lavice a miesta, íní iba stáli na schodoch vedúcich na chórus, ale cítili sa blažne, keď zazneli piesne z Kancionála, ktoré spolu so svätiacim davom radi spievali.
Nechcem dnes iba spomínať na slávnu históriu nášho zboru a našej cirkvi, poznačenú rokmi mučeníctva i mnohými zápasmi za náboženskú slobodu.
Spomeňme však jeden , ten najväčší a spásonosný skutok Hospodinov, ktorý si máme pripomínať neprestajne. To, čo Pán Boh vykonal pre spásu a záchranu tohoto sveta a každého z nás. Skutočnosť, že On „tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“.
Na tento Boží skutok milosti chceme a máme pamätať vždy a všetci, pretože on je základom každej skutočnej, pravej a trvalej oslavy ľudu Božieho. Základ našich služieb Božích, bez ohľadu na to, kde sa konajú. To je základ radostného poznania, že „Pán Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov“. Preto chcem aj my, aby tento Boží zachraňujúci skutok všetci, všade prijali. „Lebo nebo dané iné meno pod nebom, v ktorom by sme mohli dôjsť spasenia“.
Bratia a sestry!
Skúšky i vážne okamihy a rôzne krízy prichádzali a prichádzajú, rovnako sa diali a budú diať nehumánne kroky mocných tohoto sveta. Naša duša môže byť z mnohých vecí skleslá, zomdlená, ale nikdy nemusí byť zlomená, nech by sa dialo čokoľvek. Naša nádej je a zostáva v našom Pánovi, Ježišovi Kristovi.
V tejto nádeji sa chceme povzbudiť aj v dnešnú „hodovú“ nedeľu.
Tu nám zneje slovo povzbudenia a nádeje zo slova zbožného muža SZ, ale aj zo svedectva života našich predkov.“ Prečo si skleslá , duša moja a zmietaš sa vo mne? Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu“.
Dnes sa mnohí ľudia spoliehajú na tzv. istoty tohoto sveta. Na ľudskú vládu a moc a veci podobné. Našou najväčšou istotou je však Pán Boh a Jeho moc a milosť. Žalmista spomína kraje okolo Jordánu, ktorý ústi do Mŕtveho mora. Spomína kraj Hermona, z vrchu ktorého napájajú vody Jordánu, vrch Micár, čo znamená: Malá hora (Maličkosť). To všetko je obraz tohoto sveta, ktorý je raz nádejou, možno miestom nejakej svätyne, inokedy miestom, ktoré je skôr cudzinou, miestom možno nevyspytateľným.. Raz krajinou, ktorá je hrozbou, inokedy nádejou, ale vždy iba ničotou. „Hlbina hlbine sa ozýva, na hukot Tvojich vodopádov; prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny“. Tak ako prudká riava rieky, valia sa cez nás rôzne udalosti, raz nádejné, inokedy hroziace záhubou. Nech však pôsobia akokoľvek, nie to, čo sa deje okolo nás je našou nádejou. Ňou je a zostáva dôvera a nádej zložená v Hospodinu.
Bratia a sestry v Pánovi!
Práve skúsenosti minuých generácií ľudu Božieho SZ I NZ, i naľich evanjelických predkov sú pre dôležitým svedectvom. Nie je to iba krátky záblesk niečoho, čo človeka možno oslepí,poteší, či prestračí ako padajúc hviezda, ktorá za malý okamžik mizne. My sa chceme aj dnes povzbudiť prísľubom Božej milosti.
O nej hovorí a svedčí slovo žalmistovo, ktoré chceme počuť a prijať: “ Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba môjho života“. Pán Boh je verný a nikdy svojich neopustí. Ide o to, aby sme sa aj my učili vernosti a dokázali ju vždy, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Môže totiž prísť aj skúška viery, smútok a zármutok zo straty blízkeho človeka, z vlastného sklamania, alebo nečakanej nemoce. Hospodin je a má byť našou skalou života. Nie človek, nie my sami, ani vonkajšie udalosti. „Hovorím Hospodinu, svoje skale: Prečo si zabudol na mňa? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom? Za smrteľných mäk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh?“
To všetko sa môže stať a môže prísť ako skúška viery. Žalmista nám však ukazuje na svetlo v každej tme života, keď hovorí: „Prečo si skleslá, duša moja a zmietaš sa vo mne? Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!“.
Bratia a sestry,
ktorí túžite po po živom Bohu, po Jeho milosti, po živom slove Pána Ježiša Krista aj po pekných medziľudských vzťahoch a pokoji! Nezabudnime, že tento hlad smäd našej duše nenasýtia žiadne telesné dary.
Hodová nedeľa, ktorá nás upomína na miesta, ktoré naši predkovia oddelili na oslavu a poznávanie Pána Boha nám pripomína miesta, na ktoré aj nás povoláva a privádza náš Dobrý pastier, ktorými sú „zelené pastvy Jeho slova a vody odpočinutia“.
Nech nás pamiatka ich posvätenia povzbudí k ich vyhľadávaniu, k piesňam a radostnej oslave nášho nebeského Otca a Toho, ktorého nám poslal zo svojej milosti k požehnaniu časnému i večnému.
Nech je a zostáva Kristus Pán pre nás Skalou vekov a Hradom prepevným, ktorý sa neskláti a zostane naším útočišťom v časnosti a potom i vo večnosti. Amen
Pamiatka posvätenia chrámu – 13.nedeľa po Svätej Trojici v roku 1992 na Podbranči, fílii CZ Sobotište – Ľubomír Batka st.