Význam Slova a sviatostí
L 24, 25 – 35:
„On im riekol: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! (26) Či to Kristus nemusel pretrpieť a tak vojsť vo svoju slávu? (27) Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom.(28) Vtom priblížili sa k mestečku, do ktorého išli, a On sa tváril, že ide ďalej. (29) Ale zdržiavali Ho hovoriac: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. (30) A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. (31) Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. (32) I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? (33) I vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. (34) Títo hovorili: Vskutku vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. (35) Vyrozprávali tedy aj oni, čo sa stalo po ceste, a ako Ho poznali po lámaní chleba“. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Slovenská dedina v Srbsku, Kovačica, sa v Európe i vo svete preslávila najmä svojimi insitnými (naivnými) maliarmi. Možno niektorých z nich poznáte aj vy, alebo ste ich o nich aspoň počuli.
Martin Jonáš sa stal známy tým, že všetky ľudské postavy maľoval zvláštnym spôsobom. Tak, že všetky mali veľké topánky a nohy, veľké ruky, ale súčasne mali malé hlavy. Svojim obdivovateľom a priaznivcom vysvetlil, prečo je to tak. Hovorieval: „Je to pozostatok môjho prvého, detského videnia ľudí. Keď som bol malý, rád som sa hrával pod stolom, pri ktorom sedeli dospelí. Videl som iba ich topánky a nohy, ktoré sa mi zdali veľmi veľké. Súčasne mali dospelí pod stolom spustené ruky a aj tie sa mi vtedy zdali veľmi veľké. Ale hlavy mali vysoko a tie sa mi javili spod stola primalé.” Toto detské videnie mu teda zostalo v pamäti a práve podľa neho maľoval svoje postavy aj v dospelosti.
Ako je to s naším poznaním Pána Boha, nášho nebeského Otca?
Iste sme aj my ako Božie deti vo vzťahu k Nemu poznačení podobným „detským videním”, čiže určitým druhom skresleného videnia a poznania nášho Otca, ktorý je nebesiach. Je to tak pri pohľade „zdola nahor”, keď nie vždy vidíme slávu Božiu v plnosti a sláve. Možno ľudia obdivujú dielo Božích rúk okolo nás, prírodu, ktorá nás obklopuje, ale hlbiny vesmíru, ale nie všetci vidia za nádherou stvorenstva moc a slávu Stvoriteľa. Ľudia sú dokonca ochotní zbožstviť stvorenstvo, ale nevzdajú chválu a vďaku Stvoriteľovi. Preto potrebujeme pomoc Ducha Svätého a pohľad viery, ako ho dostal Žalmista, keď vyznal: „Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo Jeho rúk zvestuje obloha”.
Pri pohľade smerom „zhora nadol“, napríklad pri sklonení sa a pri pohľade do betlehemských jaslí, ako ti urobili betlehemskí pastieri, opäť sa ľuďom mohol javiť narodený „Ježiško”, ako bežné nemluvňa. Pritom to Dieťa v plienkach a jasliach bol „večný, nekonečný Boh“ a „Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja“ (Iz 9, 5) a Svetlo zo Svetla. (Niceanum)
Pre správne poznanie Pána Boha náš rozum a naše sily iste nestačia. Už prorok Izaiáš povedal: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky”. (Iz 55, 8-9)
Poznávať Pána Boha preto nemôžeme tak, ako ľudí alebo svet okolo nás. „Boh je Duch” – hovorí Písmo sväté a Ducha vidieť očami nemôžeme. Evanjelista Ján k tomu však dodáva: „Boha nikto nikdy nevidel – jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten Ho známym učinil” .
Pán Boh sa dal svetu najdokonalejšie poznať v Ježišovi Kristovi.
Keďže Pán Ježiš vstal z mŕtvych v novom, „oslávenom a duchovnom tela”, nemôžeme Ho poznať našimi zmyslami, ale vierou iste. Pán po svojom vzkriesení vstúpil v oslávenom tele na nebesá a je tiež „hore“, čiže v sláve Otca a panuje nad nami. Ale súčasne, podľa Jeho sľubu, „je s nami až do konca sveta”. Nepoznáme Ho zatiaľ „tvárou v tvár”. (Mt 5, 8) Ten čas ešte nenastal, ale oprávnene ho očakávame.
Túto skúsenosť však nadobudli učeníci idúci do Emaus po veľkonočných udalostiach v Jeruzaleme. Najskôr „Ich oči boli držané a nepoznali Ho” (Lk 24, 16) Predsa však sa udialo niečo, čo je aj pre nás dôležité vedieť. V určitej chvíli „sa im otvorili oči a poznali Ho”. Táto ich skúsenosť je dôležitá aj pre nás, aby sme napriek všetkým výhradám ľudského rozumu nezostali bez poznania Ježiša Krista, ktoré je potrebné pre naše spasenie. Ruky, nohy, či hlavu alebo iné časti tela Pánovho nevidíme a nevieme opísať. Nemáme fotografiu Jeho tváre, ani biometrické údaje jeho očí a predsa môžeme mať správne videnie a poznanie srdca nášho nebeského Otca a Jeho lásky k nám. Pán Ježiš je Ten, ktorý Ho pre nás „známym učinil”. Vyjavil totiž Jeho milosť, „aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho”.
Aké sú teda možnosti a spôsoby človeka správne poznať Ježiša ako Spasiteľa sveta? Čo môže aj nám „otvoriť oči“, aby sme správne videli a poznali Ježiša a skrze Neho aj Otca nebeského? Aby sme nehľadeli na Neho len akoby „spod stola”, ale boli sme k Nemu oveľa bližšie.
Pán Ježiš nám umožňuje správne poznanie Otca:
1. svojím slovom
2. a sviatosťami.
Bratia a sestry v Pánovi!
Pán Ježiš je sprievodcom ľudí aj vtedy, keď sú „ich oči akoby držané”. Niekedy nevidia a sú „držané“ pre smútok, pre bolesť a slzy, alebo pre strach z ľudí. Mnohí nevidia správne pre vlastnú pýchu. Nie vždy a nie každý si Jeho prítomnosť v našom svete a osobnom živote uvedomí. Nie každému sa rozhorí srdce pri počutí Jeho slova. Ale On rád prijíma naše pozvanie do našich domov, domácnosti, alebo do spoločenstva cirkvi. Je „Emanuel” a chce „byť s nami”, chce vstúpiť do nášho domu, ako k Zacheovi, alebo k emauským učeníkom, aby nám mohol vysvetľoval Písma, počnúc svedectvami SZ, ktoré boli napísané o Ňom. To sú svedectvá, ktoré sú pravdivé, overené mnohými svedkami a sú dostatočné k tomu, aby naše poznanie bolo správne a priviedlo nás k viere.
Pri počúvaní takéhoto svedectva sa človeku „rozhorí srdce vierou”.
Aj apoštol Pavel svedčí, že „viera je z počúvania” a to z počúvania Božieho slova. (R 10, 17) Svedectvá Mojžiša alebo prorokov majú preto osobitnú hodnotu a platnosť nielen v ľude SZ, ale aj v Kristovej cirkvi.
To neznamená, že Pán Boh nekonal a nekoná aj našom živote aj inak, ale naše poznanie a skúsenosť sa nemôže dostať do rozporu s vyjavením Božím v SZ a v NZ. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh skrze prorokov “ – píše pisateľ listu Židom, ale – „na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Ježišovi”. Naše ľudské slová a svedectvá sú pravé a pravdivé len vtedy, keď vedú ku Kristu, lebo On je stredom a centrom celej Biblie. Preto aj naďalej On musí byť v strede a v centre každého ľudského svedectva v cirkvi. Ak svedectvá vedú k človeku, alebo k osobe svedčiaceho, nie sú slovom o Kristu, aj keď Jeho meno možno spomínajú.
Zo svedectva emauských učeníkov plynie veľký dôraz na dôležitosť kázania a správneho vysvetľovania Písma svätého v cirkvi. Dôraz na jeho zvestovanie a vyučovanie „vhod – nevhod” a to všade, ale zvlášť na službách Božích. Preto sa aj to, čo sa v kostole deje volá „služba”. Hovorením a opakovaním Jeho posolstva kazateľom nám slúži On sám.
Preto v cirkvi znelo a zneje vždy nanovo aj napomenutie: „Neopúšťajte spoločné zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku”. Preto aj my – nepodceňujme a nepohŕdajme kázňou, zvesťou a svedectvom o Ježišovi, ktorý je „Cesta, Pravda a Život” a buďme cirkvou čistého slova Božieho.
2. Bratia a sestry V Pánovi!
Ten druhý spôsob, ktorý Pán Ježiš použil, aby ním viedol učeníkov k viere, je opäť zaznamenaný aj v úvodnom texte. Ježiš otvoril oči učeníkov, keď „…vzal chlieb, dobrorečil a lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho”.
Ich správne videnie, poznanie a potom aj následné svedectvo o Vzkriesenom, ktoré vychádzalo z ich srdca horiaceho vierou pokračovalo vtedy, keď „vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im”.
O jednom i druhom spôsobe, o vysvetľovaní Slova i o „lámaní chleba” hovorili emauskí učeníci aj ostatným, keď svedčili, „čo sa stalo na ceste”, keď k nim Ježiš hovoril, a potom aj o tom, čo sa stalo pri stole, keď „lámal chlieb”.
Aby sme správne rozumeli ich slovám o „lámaní chleba”, doložme, že v prvotnej cirkvi výraz: „lámanie chleba“ označoval prisluhovanie sviatosti Pánovej večere. Učeníci prijali pri stole s telesnými darmi chlieb, ktorý On požehnal a za ktorý dobrorečil Otcovi. A s týmto chlebom (in, sub, cum) prijali aj dar pravej viery, správne videnie a poznanie Vzkrieseného Krista. Učeníkom sám Pán poslúžil k viere. Vtedy konečne uverili v Neho, v živého, vzkrieseného a prítomného Pána.
Preto, bratia a sestry, nebuďme skeptickí, keď smieme počuť aj my v spoločenstve cirkvi Kristovo slovo. Lebo ono, „skrze Ducha Svätého, pôsobí vieru ako a kedy chce”. Vieru, ktorá nás zachraňuje k večnému životu.
Podobne prijímajme s dôverou a radosťou Pánom ustanovenú sviatosť Jeho svätej Večere. Prijímajme Jeho pozvanie k Jeho stolu vždy, keď nás k nemu volá. Keď k nám hovorí a keď nám podáva posvätený chlieb ako svoje telo, „aby sme verili”. On sám chce sedieť pri stole aj s nami, aby náš pohľad a naše poznanie nebolo skreslené, ale osobné a pravdivé. Ako veriaci smieme žiť a svedčiť blížnym, komu patríme a chceme patriť už tu v časnosti a potom aj vo večnosti. Amen
3. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.