Sloboda Božích detí
Tá láska Tvoja, Pane,
tak čistou, velikou –
Ty hľadáš, chcejúc spasiť
najväčších hriešnikov.
Ó, nájdi nás a vlož nás
na svoje ramená
jak ovcu, čo našla sa,
hoc bola stratená! Amen. (M.R.)
L 15, 1 -3, 11b – 32:
„I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali. (2) Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. (3) Vtedy povedal im toto podobenstvo. – (11b) „Jeden človek mal dvoch synov. (12) Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A otec rozdelil im majetok. (13) Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. (14) Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. (15) Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. (16) I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine ale nik mu nedal. (17) Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. (18) Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe (19) a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. (20) I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uzrel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. (21) A syn mu povedal: Otče zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. (22) Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; (23) potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. (24)Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil; bol stratený a našiel sa. A začali sa veseliť.
(25) Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. (26) I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. (27) A ten mu povedal: Prišiel ti brat, a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. (28) Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. (29! On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; (3) keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. (31) Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou,a všetko čo mám, je tvoje; (32) ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil; bol stratený a našiel sa.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Je mnoho vecí, ktoré rozdeľujú ľudí. Existuje rozdelenie národné, rasové, rozdelenie podľa pracovného a funkčného zaradenia, rozdelenie medzi nadriadenými a podriadenými, rozdelenie podľa politického a náboženského presvedčenia a mnohé ďalšie. Každé rozdelenie chce prekonať a prekonáva Pán Ježiš Kristus. Preto apoštolské slovo hovorí: „Neni ani Žid ani Grék, neni ani otrok ani slobodný, neni ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristu Ježiši“ (Gal 3, 28)
Je jedno rozdelenie, ktoré ide naprieč všetkými týmito spomenutými skupinami ľudí. Dotýka sa preto aj každého z nás. Obrazom tohoto rozdelenia je podobenstvo Pánovo o farizejovi a publikánovi, ktorí sa modlili v chráme. Publikánom menovali každého verejného hriešnika. Farizeji boli príslušníkmi najzbožnejšej strany medzi Židmi. Hoci sa snažili o prísne dodržiavanie predpisov podľa Mojžišovho zákona, boli Pánom často kritizovaní ako pokrytci. Prečo? Konali zbožne najmä preto, aby ich ľudia videli a chválili. Boli pyšní na svojuz božnosť a považovali svoje konanie za záslužné ped Pánom Bohom. Nie div, že sa slovo farizej stalo synonymom človeka – pokrytca. Tým, že sa spoliehali na seba a svoju zbožnosť odmietali pomoc Krista Pána. Treba však povedať, že sa medzi nimi našli aj výnimky. Takí, ktorí si našli cestu k Pánovi, akými boli Nikodém a Jozef z Arimatie a iste aj ďalší.
Slová z Lukášovho evanjelia nám pripomenuli, že k Ježišovi sa „približovali samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali“. Na druhej strane farizeji a zákonníci Ježiša obviňovali z porušovania zákona a hovorili: „Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi“. Znamená to, že boli sami so sebou spokojní a mysleli si, že nepotrebujú pokánie.
Ako je to s nami, bratia a sestry? Do ktorej skupiny by sme zaradili sami seba? Mohli by sme spýtať aj inak: Podobáme sa viac tomu mladšiemu synovi z podobenstva, alebo skôr tomu staršiemu? Na túto otázku chceme dnes hľadať odpoveď, aby sme nanovo zatúžili po spoločenstve Pána Ježiša a po Jeho milosti a pomoci, vediac, že ju aj my sami potrebujeme.
Bratia a sestry!
Márnotratný syn z podobenstva nám môže byť v niečom aj sympatický. Predovšetkým v tom, že bol otvorený k otcovi a vedel, že je dobrý a spravodlivý. Preto smelo povedal: „Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí“. A otec synom skutočne rozdelil majetok. S jeho podielom mu dal vľak aj niečo viac. Dal mu slobodu, aby sa sám rozhodol, ako s majetkom naloží. Otec mu umožnil, aby si sám vybral svoju životnú cestu, či chce zostať s ním, alebo bude nakladať s majetkom úplne sám a slobodne.
Inou vecou je, ako mladší syn s darovanou slobodou naložil, ako ju „zvládol“. Či ju využil k dobrému konaniu a hospodáreniu, alebo či ju len zneužil k hriechu.
Tu sa musíme a máme aj my sami zamyslieť, ako nakladáme so slobodou v Pánovi Ježišovi, ktorú sme dostali a dostávame ako evanjelickí kresťania. Ale aj nad tým, ako nakladáme so slobodou, ktorú dnes máme v občianskom, pracovnom a verejnom živote? Mladí ľudia si často myslia, ale žiaľ nielen mladí, že sloboda je to, keď si robíme čo chceme. Avšak keď si človek robí „čo chce“, vedie to vždy ku kríze. Slobodu je možné ľahko zneužiť na zlo, na nezodpovedné a hriešne konanie. Ak sa to deje v spoločnosti v širšom merítku, je to „cesta do pekla“.
Spomínam si, ako sa v našej dedine tradoval jeden trpko-úsmevný príbeh. Košarišský richtár viedol chlapcov „regrútov“ pred vojenčinou k „odvodu“. Po odvode ich pozval na pivo, aby oslávili „prechod medzi mužov“. Jeden z nich sa však opil a robil na Brezovej výtržnosti, takže občania zavolali na jeho „skrotenie“ žandára. On sa bránil takto: „Ja som regrút, robím, čo chcem“.
Byť dospelý a slobodný však znamená aj to, že človek nesie plnú zodpovednosť za svoje konanie, a že koná tak, aby sa neodstal do neslobody mravnej a následne sociálnej, alebo hospodárskej. Práve to sa stalo mladšiemu synovi. On si svoje chyby uvedomil až vtedy, keď „začal núdzu trpieť“ a tak mu napokon nezostalo iné, iba pásť svine u cudzích ľudí. Nedostávalo sa mu ani toľko pozornosti, aby sa nasýtil odpadkami pre zvieratá. Preto prežíval pocity poníženia, biedy a tragiky.
Až vtedy, ako výstižne hovor Pán Ježiš: „Vstúpil do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom: príjmi ma ako jedného z nádenníkov“. Vtedy sa stal skutočným kajúcnikom, akého náš nebeský Otec prijíma na milosť a potom uvádza do svojho nebeského domu. Pokánie znamená poznanie: „Zhrešil som proti nebu i proti tebe“, spojené s prosbou o odpustenie hriechov.
To je, milí bratia a sestry, veľmi vzácne a krásne posolstvo pre nás hriešnikov, v ktorom zvestuje Ježiš vzácnu milosť Božiu. My sme už v Krste svätom boli podobne prijatí na milosť. Dostali sme „nové, čisté rúcho“ a odev, v ktorom smieme prísť do nebeskej večnej radosti, i uistenie o Božom detinstve. To je obrazne ukázané v dare prsteňa, ako znaku občana kráľovstva Božieho. Za to smieme a máme nášmu nebeskému Otcovi, – lebo o Ňom a Jeho konaní je tu reč – vždy nanovo ďakovať, dobrorečiť a žiť v Ním v novote života.
Bratia a sestry v Pánovi!
Pán Ježiš v podobenstve hovorí aj o jednom vážnom momente a tieni, ktorý padol na návrat márnotratného syna a na jeho ospravedlnenie a prijatie. Starší syn, zdanlivo poslušný otcovi vo všetkom, plniaci všetky jeho príkazy, nechcel pochopiť milosť svojho otca. Vtedy sa dokázal ako neposlušný: nechcel vojsť do domu, aby sa „radoval s radujúcimi“. Tvrdohlavo stál na presvedčení, že jeho brat nemôže dostať milosť a odpustenie a musí si otcovu lásku zaslúžiť ako on sám. Ukázal, že otcovi plne nedôveroval, že aj jemu odovzdal jeho podiel a pochyboval o otcovej láske. Myslel si, že ak by si bol vypýtal jedno kozliatko na zábavu s priateľmi, mohol by sa otec uraziť, nahnevať a napokon by mu nedal to, v čo dúfal.
Nechcel rozumieť ani tomu, čo otec jasne povedal: „Patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil; bol stratený a našiel sa“. Taký bol postoj a viera farizejov. Utvrdzovali sa v tom, že kráľovstvo Božie si zaslúžia sami, svojím konaním a svojimi skutkami. Preto odmietali Božiu milosť v Ježišovi, Jeho zásluhu na našom spasení, Jeho svätú a dokonalú obeť za nás a naše hriechy. Ak by sa človek dokázal spasiť sám, Ježiš nemusel prísť. Nemusel ani trpieť a zomrieť na kríži. Takáto viera je však falošná a nevedie do nebeskej radosti.
Preto, milí bratia a sestry, nepohŕdajme milosťou Božou v Ježišovi Kristovi. Buďme pripravení vždy nanovo „vstúpiť do seba“ a konať pravé pokánie a tak žiť v pravej slobode Božích detí. Lebo platí to, čo hovorí Pán aj na inom mieste: „Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní“. (J 8, 35) Radosť z istoty nášho spasenia môže tak prenikať celý náš terajší život. V plnosti sa potom prejaví v živote budúceho veku v nebesiach. Amen
3. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.