Mať čas pre deti a rodinu je viac, ako mať peniaze
Pr 4, 1 – 19:
„Synovia, počúvajte otcovo napomínanie a pozorujte, aby ste sa naučili rozumnosti, (2) lebo vám dávam dobrú náuku. Neopúšťajte moje učenie! (3) Lebo kým som bol dieťaťom u otca, útlym a jediným pod dohľadom matky, (4) učil ma a vravel mi: Nech sa tvoje srdce opiera o moje slová. Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť. (5) získavaj múdrosť, získavaj rozumnosť; nezabúdaj na ne a neodchyľuj sa od rečí mojich úst! (6) Neopúšťaj ju – a bude ťa strážiť; miluj ju – ona ťa zachová.
(7) Počiatok múdrosti je: Získavaj múdrosť a za celé svoje imanie získavaj rozumnosť! (8) Vysoko si ju váža ona ťa vyvýši. dopomôže ti ku cti, ak ju privinieš. (9) Ozdobný veniec ti položí na hlavu a obdarí ťa skvostnou korunou.
(10) Počúvaj, syn môj, a príjmi moje reči a rozmnožia sa roky tvojho života. (11) O ceste múdrosti ťa poúčam, vediem ťa po priamych chodníkoch. (12) Pri tvojej chôdzi nebude tvoj krok hatený, a keď pobehneš, nepotkneš sa. (13) Pridŕžaj sa napomenutia, nepopusť, zachovávaj ho, lebo je tvojím životom. (14) Nevstupuj na chodník bezbožných a nekráčaj po ceste zlých. (15) Nevšímaj si jej, nechoď po nej, vyhni sa jej a obíď ju! (16) Veď nemôžu spať, ak neurobia zlo, sú okradnutí o spánok, ak neprivedú niekoho ku pádu, (17) pretože jedia chlieb bezbožnosti a pijú víno násilia.
(18) Chodník však spravodlivých je ako úsvit, ktorého jas rastie až do bieleho dňa; (19) Cesta bezbožných je ako temrava, nevedia, o čo sa potknú“. Amen
Bratia a sestry v Kristu, našom Pánovi!
V závere školského roku som počul vtip, ktorý vám teraz v úvode poviem: “Otec si pozerá synovo vysvedčenie a hovorí: Miško, Miško, čo je to za vysvedčenie? Zo všetkého máš samé štvorky! No, ešteže z chovania máš aspoň trojku !“
Vtip ironickým spôsobom poukazuje na dvojakú biedu: Biedu žiaka, ktorý dosiahol také slabé výsledky a azda ešte väčšiu biedu otca, rodiča, ktorý nevidí súvis medzi zlou morálkou a správaním syna a jeho zlým prospechom. Moja otázka preto smeruje najmä k rodičom: Nakoľko my rodičia vnímame vysvedčenie ako svoju vlastnú vizitku?
Totiž, či za tými známkami, ktoré žiaci a študenti prinášajú na konci školského roku vidíme aj naše vlastné hodnotenie? Inak povedané, či nepovažujeme školské vyučovanie len ako úlohu vyučujúceho a žiaka? Osobitne myslím tým aj na vyučovanie náboženstva v škole. Zvlášť ono bez spolupráce s rodičmi a s rodinou nemôže priniesť dobré výsledky.
Žiaľ, pocit spoluzodpovednosti za výchovu sa akosi vytráca. V myslení terajšej generácie rodičov sa „zahniezdil“ postoj, že stačí dieťa na náboženskú výchovu a výučbu prihlásiť a tým je úloha rodiny skončená. Za výsledok vyučovania je podľa mnohých zodpovedný učiteľ, alebo pedagóg, za náboženskú výchovu katechéti a farári, ale o svojej zodpovednosti a úlohe mnohí rodičia nechcú ani len počuť.
Školský rok na našej ZŠ sa skončil s jedným smutným výsledkom, keď dvanásť žiakov dostalo zníženú známku z chovania. Je to temer desatina žiakov, pričom treba povedať, že vo viacerých prípadoch je tá dvojka z chovania vysoko nadhodnotená. Nikto by sa nemal utešovať tým, že napríklad v škole v Prievidzi deviataci pri rozlúčke zdemolovali celú triedu a musela tam zasahovať polícia.
Inou závažnou otázkou, na ktorú stále viac rodičov nevie odpovedať, je: Či správanie a chovanie nejako súvisí so stavom „vnútra“ človeka, čiže s vierou. Celkom konkrétne sa pýtame: Súvisí mravnosť s vierou v Pána Boha a s poslušnosťou Jeho slovu?
Chcem pripomenúť, že samotné prihlásenie detí a navštevovanie hodín náboženstva nie je riešením tohoto vzťahu. Nie všetky deti, ktoré na náboženstvo chodia v Pána Boha veria, podobne ako ani všetci rodičia nie sú veriaci. V mnohých prípadoch je to skôr iba jeden z nich. Ten, ktorý je veriaci, je v rodine často akoby v „defenzíve“. V rodinách sa potom nežije v kresťanskom duchu. Málo je takých, kde sa rodina pri stole modlí, kde sa spievajú nábožné piesne, kde sa číta Písma sväté, kde sa pripomínajú sviatky a ich význam. Neraz sa niečo z toho deje iba na Štedrý večer a na Vianoce. Preto aj celá duchovná atmosféra rodiny sa často neodlišuje od rodín neveriacich. Duchovnú atmosféru tvoria masmédiá a možno názory a príklady okolitého sveta, poznačeného mnohými hriechmi a bezbožnosťou.
Ale aj vyučovanie etiky a mravouky v škole je zväčša postavené na optimisticko – racionalistickej filozofii J.J.Russoa a iných filozofov, ktorých učenie je v priamom rozpore s Písmom svätým. Sú to názory, že človek je vo svoje podstate „dobrý“, iba pomery sú, alebo môžu byť zlé…Ak deti chodia na etiku, učia sa a prijímajú hlavne agnostické názory a pohľady a tie sú iné, ako pravdy Božieho slova. Jeho poznávanie, počúvanie a vyučovanie je v škole v defenzíve a preto môže zostať deťmi nepochopené. Jedna hodina náboženstva v týždni, kde zaznejú slová Písma a jeho výklad od M.Luthera z Malého katechizmu je ako pár kvapiek rosy na vysušenú zem.
Bratia a sestry v Pánovi!
Dnes sme vypočuli niektoré napomenutia z knihy Prísloví, ktoré chcú osloviť nielen deti, ale aj nás a naše rodiny. „Synovia, počúvajte otcovo napomínanie a pozorujte, aby ste sa naučili rozumnosti, lebo vám dávam dobrú náuku. Neopúšťajte moje učenie !“. (4,1)
Otec, ktorý sa nám prihovára je náš Otec nebeský. Našou duchovnou matkou je naša evanjelická cirkev, ktorá naplno súhlasí s Božím a Kristovým učením a ktorá podľa neho koná. Vychováva nás postupne; najprv „mliekom“ a jemným pokrmom, neskôr aj pokrmom „tvrdým“. Ak niekto nevie, alebo zabudne, že je Božím dieťaťom, ak nepozná týchto svojich rodičov, bude mať skôr či neskôr „iného ducha“. Nie Duchom Svätým formovaného, ale formovaného a vedeného rôznymi „izmami“ tohoto sveta.
Výzva: „Neopúšťajte moje učenie“ je preto vysoko aktuálna. Zneje do našej situácie, keď mnohí lacno, za povestnú „misu šošovice“ vzdávajú sa ako Ézav svojho „prvorodenstva“, svojho Božieho detinstva.
Táto výzva a oslovenie platí nielen pre dni školského roku, ale aj pre dni prázdnin. Veď práve prázdniny sú veľkou možnosťou a výzvou pre rodičov, aby prežívali tieto dni so svojimi deťmi či už pri spoločnej práci, alebo na spoločných dovolenkových cestách. Vtedy bez stresu a nenásilne môžu rodičia, ak chcú svedčiť svojim deťom o viere a pripomínať Božie oslovenie:“ Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť“.
Náuka nebeského Otca a dohľad duchovnej matky – cirkvi Ježiša Krista, je aj dnes najlepšia cesta života. Vedie k životu požehnanému, radostnému už tu v časnosti, lebo je cestou lásky. Cesta života s Kristom Pánom je cesta o ktorej platí:“ Neopúšťaj ju – a bude ťa strážiť; miluj ju- ona ťa zachová“.
Bratia a sestry, milé deti!
Božie slovo hovorí, že „Počiatkom múdrosti je bázeň pred Hospodinom“. Preto je dôležité, mať čas na vyučovanie a poznávanie Božieho slova. Hovorí sa, že „čas sú peniaze“. Pán Boh nám pripomína: „ Získavaj múdrosť a za celé svoje imanie získavaj rozumnosť !“. Oplatí sa, aby sme sme prázdninový čas venovali a obetovali na poznávanie Božieho slova a prijímanie darov Ducha Svätého. „Vysoko si ju váž a ona ťa vyvýši, dopomôže ti ku cti, ak ju privinieš. Ozdobný veniec ti položí na hlavu a obdarí ťa skvostnou korunou“. Mať čas pre deti, pre rodinu, je viac a väčšia hodnota ako mať pre deti a rodinu iba peniaze.
V minulosti našej cirkvi vidíme, že prijímanie Božích právd mnohé deti, často z tých najchudobnejších rodín, priviedlo ku veľkej cti, k veľkej službe národu i cirkvi. Ľudia Duchom Božím formovaní, duchovne uvedomelí a hlboko veriaci patria k tým, ktorí sú hodní našej najväčšej úcty, lásky a vďaky. Spôsob ich života, ich služba národu, aj keď neznamenala zemské bohatstvo, obohatila veľkými a pravými hodnotami mnohých.
Dnes žijeme vo svete, v ktorom je bezbožnosť, chodenie po zlých cestách a život v neprávosti a sebectve zrejme v prevahe.
Božie slovo nás však vyzýva k odvahe, aby sme neišli a nežili „s prúdom“. „ Nevstupuj na chodník bezbožných a nekráčaj po ceste zlých. Nevšímaj si jej, nechoď po nej, vyhni sa jej a obíď ju!“ Hriech je nepochybne vo veľkej ofenzíve. Má priestor v tých najvplyvnejších médiach. Má peniaze a svojich obdivovateľov a ctiteľov. Z mladých dievčat vychováva dnešná kultúra „Nevesty…“, (či skôr neviestky ?) pre milionárov; z mladých mužov osobných strážcov nepoctivo získaných majetkov, víl a haciend. V politike, aj priamo v parlamente vidíme ľudí, o ktorých platí charakteristika z Písma:“ Veď nemôžu spať, ak neurobia zlo, sú okradnutí o spánok, ak neprivedú niekoho k pádu, pretože jedia chlieb bezbožnosti a pijú víno násilia“. Naša SR po svojom vzniku sa opierala o násilie, neprávosť, veľké krádeže majetku („tunelovanie“), ba aj o vraždy a dodnes sa podobnými prostriedkami udržuje.
Dnešná škola na prvom mieste učí odborné predmety, ale aj s úrovňou vyučovania sú veľké problémy. V morálnych otázkach, najmä v náboženskej výchove je škola „neutrálna“, ale sledujeme, že u žiakov pribúda šikanovanie a agresívne správanie. Príklad učiteľov je rôzny, pretože sa nájdu aj dobrí odborníci a skutočné osobnosti. Pravda, učiteľov, ktorí poznajú spisy učiteľa národov J.A.Komenského: Praxis pietatis, Všenápravu, alebo iné kresťanským duchom preniknuté diela, je málo.
Preto nám náš Otec a naša duchovná matka privoláva: „Nevstupuj na chodník bezbožných a nekráčaj po ceste zlých. Vyhni sa jej a obíď ju ! “. Je zrejmé, že zodpovednosť a postoj rodičov je v takejto situácii rozhodujúc aj pre deti. Preto si kladieme otázku: Akou cestou pôjdeme ďalej?
Slovo Božie, slovo Otcovo hovorí: “ Chodník spravodlivých je ako úsvit, ktorého jas rastie až do bieleho dňa“. Tento chodník začína niekedy v šere, možno aj v tme nevery, ale ak na ňom zotrváme, má veľký potenciál rastu a budúcnosti. Rastie až do „bieleho dňa“. Do dňa, v ktorom svietia a hrejú nás a našich blížnych lúče Božej lásky.
Cesta bezbožnosti začína a končí v tme hriechu, nevery a smrti. Ak upadne viera, upadne aj mravnosť dospelých i detí.
Preto si oprávnene kladieme otázku: Aké vysvedčenie nám raz vystaví náš Pán? V odvahe viery zostaňme pozornými žiakmi v Jeho škole a choďme vždy po Jeho cestách v Jeho svetle! Amen
Poďakovanie za školský rok – 4.nedeľa po Svätej Trojici –
Sobotište – MyS – Ľubomír Batka st.